Štyri diely, ktoré tvoria jeden celok.

Moderná obec efektívne riadi svoje služby, plánuje svoj rozvoj dopredu, využíva technológie tam, kde ľuďom reálne zjednodušujú život a vytvára kvalitné prostredie pre svojich obyvateľov.

V prvej časti programu som sa venoval najmä komunikácii, informovanosti a vzťahu medzi obcou a občanmi. V tejto druhej časti by som sa chcel pozrieť viac na každodenné fungovanie a ďalší rozvoj Mojša.

Budem sa venovať štyrom veľkým oblastiam: doprave, výstavbe a územnému rozvoju, digitalizácii služieb a efektívnemu a transparentnému hospodáreniu.

Sú to na prvý pohľad rozdielne témy, ale podľa mňa spolu veľmi úzko súvisia. Keď obec rastie, potrebuje lepšiu dopravu, kvalitnejšiu infraštruktúru a nové služby. Keď investuje, musí premýšľať aj nad tým, čo bude dané riešenie stáť o päť či desať rokov. A keď existuje technológia, ktorá dokáže občanovi ušetriť čas a cestu na obecný úrad alebo telefonát, mali by sme ju vedieť rozumne využiť.

Mojš má jednu veľkú výhodu – nachádza sa len približne 6 kilometrov od centra Žiliny. Na mape vyzerá táto vzdialenosť zanedbateľne. V bežnom živote však človek veľmi rýchlo zistí, že byť blízko mesta a vedieť sa do mesta jednoducho dostať nie je vždy to isté.

Mám s tým osobnú skúsenosť ako otec štyroch malých detí.

Keď boli naše deti malé, dopravu sme prakticky neriešili. Sadli sme do auta a išli sme, kam sme potrebovali. Postupne však deti vyrástli, začali chodiť do školy, na krúžky a stretávať sa s kamarátmi. Zrazu sme s manželkou zistili, koľko času trávime tým, že ich niekam vezieme a potom pre ne opäť ideme.

A nejde iba o rodiny s deťmi.

Predstavme si návštevu, ktorá k vám príde bez auta. Človeka, ktorý sa potrebuje dostať k lekárovi na konkrétnu hodinu. Seniora, ktorý už nejazdí autom. Alebo tínedžera, ktorý chce zostať popoludní či večer v Žiline s kamarátmi a potrebuje sa dostať domov.

Vtedy sa ukáže, aká dôležitá je kvalitná verejná doprava.

Priamo Mojš obsluhuje regionálna linka SAD Žilina 050142 Žilina – Mojš. Mestská linka DPMŽ č. 67 premáva po zastávku Vodné dielo, nie priamo na zastávky v Mojši.

Konkrétne počty spojov zámerne neuvádzam ako nemenný údaj. Cestovné poriadky sa menia. Pre mňa je podstatnejšia otázka: Sú spoje v časoch, keď ich ľudia skutočne potrebujú?

Školské spoje

Ako prvé by som chcel porovnať cestovné poriadky s časmi začiatku a konca vyučovania na školách, do ktorých deti z Mojša najčastejšie dochádzajú.

Ak dieťaťu autobus odíde pár minút pred skončením vyučovania a ďalší ide výrazne neskôr, spoj síce na papieri existuje, ale svoj účel veľmi neplní.

Nemyslím si, že riešením je jednoducho objednať veľké množstvo ďalších autobusov. Najprv treba zistiť, ktoré konkrétne časy sú problémové a kde by mal jeden vhodne posunutý alebo doplnený spoj najväčší význam.

Popoludňajšie a večerné spojenie

Podobne by som chcel preveriť popoludňajšie a večerné spojenia.

Mladí ľudia by podľa mňa nemali byť úplne odkázaní na to, že po nich vždy príde rodič autom. A rovnaký problém môže mať aj dospelý človek, ktorému sa pokazí auto, potrebuje ísť k lekárovi alebo sa jednoducho rozhodne auto nepoužiť.

Víkendy

Za slabé miesto považujem aj víkendové spojenie.

Jednou z možností na diskusiu môže byť napríklad pravidelnejší interval spojov počas dňa. Nechcem dnes povedať, že správna odpoveď je presne autobus každé dve hodiny. Najskôr by som chcel vedieť, koľko ľudí by také spojenie využívalo a v akých časoch.

A práve preto považujem za dôležité zapojiť do toho samotných obyvateľov.

Ak niekomu chýba konkrétny spoj, obec by mala vedieť zozbierať tieto požiadavky, vyhodnotiť ich a pri rokovaní so Žilinským samosprávnym krajom a dopravcom už neprísť iba s vetou „potrebujeme viac autobusov“, ale s konkrétnymi údajmi o časoch a smeroch, o ktoré je reálny záujem.

Prepojenie na MHD

Za preverenie stojí aj lepšie využitie MHD pri Vodnom diele.

Mojš síce nie je súčasťou mesta Žilina a nemôžeme jednoducho rozhodnúť, že sem od zajtra začne premávať mestská doprava. Má však zmysel rokovať s mestom, dopravným podnikom a Žilinským samosprávnym krajom o možnostiach lepšieho prepojenia jednotlivých systémov.

Nemusí existovať jedno veľké riešenie, ktoré vyrieši všetko. Niekedy môže ľuďom výrazne pomôcť aj lepšie načasovanie spojov alebo kvalitnejšia nadväznosť medzi nimi.

Pre lepšiu predstavivosť o tom, o čom idem písať, prikladám obrázky na porovnanie.

Stačí si porovnať staršie letecké snímky so súčasnosťou. Na miestach, kde pred rokmi boli voľné plochy, dnes stoja celé ulice rodinných domov.

A rast obce veľmi dobre vidieť aj na počte obyvateľov.

Pri sčítaní v roku 2011 žilo v Mojši 662 obyvateľov. Ku dňu vyhlásenia komunálnych volieb v roku 2026 obec oficiálne uviedla 1 537 obyvateľov. Za približne pätnásť rokov sa teda počet obyvateľov viac než zdvojnásobil.

Podľa mňa je dobré, že ľudia chcú v Mojši bývať. Znamená to, že obec je atraktívnym miestom pre život.

Každý nový dom však neprináša iba nových susedov. Prináša ďalšie auto na cestu, ďalšie deti do škôlky, ďalšiu spotrebu vody a elektriny, ďalšie odpadové vody a ďalšie požiadavky na služby obce.

Preto si myslím, že rast výstavby musí ísť ruka v ruke s rastom infraštruktúry.

Plánovaný rozvoj namiesto nekontrolovaného rastu

Nechcem zastaviť výstavbu v Mojši.

Chcem však, aby obec pri ďalšom rozvoji pozerala o niekoľko krokov dopredu.

Keď sa dnes rozhodujeme o novej lokalite určenej na výstavbu, nestačí podľa mňa nakresliť parcely a cestu medzi nimi.

Tieto otázky je oveľa jednoduchšie riešiť pred výstavbou než po nej.

Ak dnes nezostane pri ceste priestor na chodník, o desať rokov už môže byť na jednej strane plot a na druhej ďalší pozemok. Obec potom začne komplikovane vykupovať úzke pásy pôdy alebo zistí, že chodník už prakticky nemá kadiaľ viesť.

A presne tomuto by malo dobré územné plánovanie predchádzať.

Pri väčších developerských projektoch by podľa mňa obec mala už v prípravnej fáze poznať ich vplyv na dopravu a technickú infraštruktúru a komunikovať so správcami dotknutých sietí o ich reálnych kapacitách.

Nie preto, aby sme ľuďom bránili stavať. Ale preto, aby sme o niekoľko rokov nemuseli riešiť problémy, o ktorých vieme už dnes.

Myslieť desať či dvadsať rokov dopredu

Územný rozvoj však nie je iba o rodinných domoch. Mojš bude časom potrebovať aj ďalšie verejné priestory, športoviská alebo budovy.

A tu vidím jeden problém: keď sa obec raz rozhodne, že potrebuje nejakú verejnú stavbu, musí mať kde ju postaviť.

Peniaze sa niekedy podarí získať z dotácie, eurofondov alebo iného externého zdroja. Vhodný pozemok však nemusí byť možné vytvoriť zo dňa na deň.

Preto považujem za dôležité zmapovať obecné pozemky a zároveň premýšľať, ktoré lokality môže obec potrebovať o päť, desať alebo dvadsať rokov.

Ak vhodné pozemky nemá, mala by podľa svojich možností zvážiť ich postupné získavanie. Nejde o to kupovať pôdu bez plánu. Ide o to, aby sme raz neboli v situácii, že máme možnosť financovať dobrý projekt, ale nemáme ho kam umiestniť.

Priestory a budovy pre obec Mojš

Pri ďalšom rozvoji by som chcel otvoriť aj diskusiu o budovách a priestoroch, ktoré v Mojši dnes chýbajú alebo ktoré môže obec potrebovať v budúcnosti. Kostol, centrum pre deti a mládež, priestory a služby pre seniorov.

Nechcem však zostaviť zoznam budov a následne sľúbiť, že ich všetky postavíme. Každá z nich znamená investíciu a potom ďalšie desiatky rokov prevádzkových nákladov.

Preto by pri každom projekte mala najskôr zaznieť otázka: Potrebujeme ho? Koľko ľudí ho bude využívať? Kde bude stáť? Koľko bude stáť jeho výstavba a koľko jeho každoročná prevádzka?

Až potom má podľa mňa význam hľadať konkrétne riešenie.

Kostol a viacúčelový komunitný priestor

Jednou z tém, o ktorej by som chcel otvoriť diskusiu, je kostol.

Mojš dnes nemá klasický kostol a súčasný Dom smútku má svoje priestorové limity.

Ja však nad kostolom nepremýšľam iba ako nad budovou, ktorá sa niekoľkokrát do týždňa otvorí na bohoslužbu a potom zostane zatvorená.

Poznáme príklady zo Žiliny: Farnosť Žilina – Hájik s Farským kostolom Božieho milosrdenstva a Farnosť Žilina – Vlčince. Oba kostoly majú priestory, v ktorých sa stretáva mládež. Nemusia to byť len stretnutia náboženského charakteru, ale aj priestory pre rozvoj mladých ľudí prostredníctvom neformálneho vzdelávania, organizovania krúžkov alebo priestory pre bezpečné trávenie voľného času v rámci organizovaných aj neorganizovaných aktivít s prítomnosťou osôb pracujúcich s mládežou.

Ak by sa niekedy podobný projekt pripravoval aj v Mojši, podľa mňa má zmysel od začiatku rozmýšľať nad jeho viacúčelovým využitím.

Priestor na bohoslužby a obrady môže byť doplnený priestormi, ktoré obec alebo komunita využije aj počas zvyšku týždňa.

Neberiem to však ako hotové rozhodnutie. Je to jedna z tém, o ktorej by podľa mňa mala prebehnúť verejná diskusia – vrátane umiestnenia, financovania a následnej prevádzky.

Centrum pre deti a mládež

Ďalšou témou je priestor pre deti a mladých ľudí.

Táto otázka je pre mňa osobná aj preto, že sám mám deti a vidím, ako sa s pribúdajúcim vekom menia ich potreby.

Malému dieťaťu stačí ihrisko a rodič vedľa neho. Staršie dieťa už chce mať miesto, kde sa stretne s kamarátmi, zahrá si, niečo sa naučí alebo jednoducho bezpečne strávi čas.

Preto by som chcel preveriť možnosti vytvorenia priestoru, ktorý by mohol slúžiť na krúžky, neformálne vzdelávanie, organizované aj menej formálne aktivity a stretávanie detí a mladých ľudí.

Nemusí to byť obrovská nová budova. Najskôr treba zistiť, čo by deti a rodičia skutočne využívali, a podľa toho hľadať vhodné riešenie.

Priestory a služby pre seniorov

Podobne musíme myslieť na opačnú stranu vekového spektra.

Mojš dnes výrazne rastie najmä vďaka mladším rodinám. O dvadsať alebo tridsať rokov však budú mnohí dnešní obyvatelia potrebovať úplne iné služby ako dnes.

V súčasnosti seniori tvoria menšiu časť obyvateľov obce, ale to neznamená, že si nezaslúžia, aby sme mysleli na ich potreby a hľadali spôsoby, ako im uľahčiť život a pomôcť. Môže ísť o stravovanie, denné centrum, komunitné aktivity, pomoc v domácnosti alebo neskôr aj zariadenie poskytujúce sociálne služby.

Nechcem dnes tvrdiť, že Mojš musí okamžite postaviť domov sociálnych služieb. Chcem však, aby sme na potreby starších obyvateľov mysleli už pri dlhodobom plánovaní obce.

Pod slovom digitalizácia si nepredstavujem ďalšiu aplikáciu v telefóne iba preto, aby sme mohli povedať, že ju máme.

Technológia má význam vtedy, keď niekomu reálne ušetrí čas alebo zjednoduší komunikáciu s obcou.

Časť tejto témy som už rozoberal v prvej časti programu – napríklad pri informovaní občanov, podnetoch alebo prehľade pripravovaných projektov.

Rezervačný systém obecných priestorov

Ak si chce človek prenajať kultúrny dom alebo využívať obecné či športové priestory, mal by mať možnosť jednoducho zistiť cenník a najmä to, kedy sú voľné.

Predstavujem si jednoduchý online kalendár. Otvorím stránku, pozriem si dostupné termíny a odošlem žiadosť o rezerváciu.

Nemusím telefonovať v úradných hodinách a obec zároveň nemusí viesť neprehľadnú komunikáciu cez množstvo telefonátov a správ.

Takéto malé zlepšenia možno neznejú ako veľké investičné projekty. Práve tie však podľa mňa rozhodujú o tom, či občan cíti, že obec funguje moderne a prakticky.

Rovnako by som chcel postupne hľadať ďalšie úkony, ktoré dnes zbytočne vyžadujú osobnú návštevu úradu, a tam, kde to právne a technicky možné je, umožniť ich elektronické vybavenie.

Keď hovorím o efektívnom hospodárení, nemyslím tým iba šetrenie.

Najlacnejšie riešenie nemusí byť automaticky najlepšie. Rovnako však nie je správne vybrať projekt iba preto, že dobre vyzerá, bez toho, aby sme vedeli, čo bude stáť jeho prevádzka.

Pri väčších rozhodnutiach by som preto chcel poznať minimálne tri veci: Koľko nás to bude stáť. Koľkým ľuďom to pomôže. A koľko nás to bude stáť aj o päť alebo desať rokov.

Energie

Výdavky na energie sú jednou z položiek, pri ktorých podľa mňa treba pravidelne preverovať, či obec využíva výhodné podmienky.

Nechcem automaticky sľubovať zmenu dodávateľa. Chcem vedieť, čo obec platí dnes a aké alternatívy sú na trhu. Ak existuje ekonomicky výhodnejšia možnosť pri porovnateľných podmienkach, má zmysel o nej diskutovať.

Druhou témou je vlastná výroba elektriny.

Na vhodných obecných budovách by som chcel preveriť technickú a ekonomickú návratnosť fotovoltických elektrární. Nie fotovoltiku preto, že je moderná. Fotovoltiku tam, kde čísla ukážu, že obci dlhodobo znižuje náklady.

A ak bude možné na projekt získať externé financovanie, tým lepšie.

Majetok obce

Obec vlastní množstvo hnuteľného aj nehnuteľného majetku.

Mojím cieľom by bolo mať o tomto majetku jednoduchý a aktuálny prehľad – čo vlastníme, kde sa to nachádza a v akom je to stave.

Pri hnuteľnom majetku možno využívať bežné technológie, napríklad QR alebo čiarové kódy a elektronickú evidenciu.

Nejde o zavádzanie ďalšej byrokracie. Práve naopak. Ak je evidencia urobená dobre, mala by pravidelné inventarizácie a správu majetku zjednodušiť.

Verejné osvetlenie

Verejné osvetlenie by som chcel postupne dopĺňať najmä na miestach, kde dnes chýba a kde je potrebné pre bezpečný pohyb po obci.

Pri jeho modernizácii by som zároveň nechcel rozmýšľať iba nad spotrebou elektriny. Svetlo má svietiť tam, kde ho potrebujeme, a nie do okien domov alebo zbytočne do oblohy.

Preto by som pri nových svietidlách preveroval teplejšie svetelné zdroje s nízkym podielom modrej zložky, kvalitné smerovanie svetla a podľa lokality aj možnosť nočného stmievania.

Konkrétne parametre by mali podľa mňa určiť odborníci na základe svetelnotechnického návrhu, nie politické rozhodnutie o jednej konkrétnej hodnote farby svetla.

Odpadové hospodárstvo a zberný dvor

Odpad je možno menej atraktívna téma ako veľké investičné projekty, ale každý z nás ho rieši každý týždeň.

Obec dnes zverejňuje harmonogram komunálneho aj separovaného zberu odpadu.

Pri spoločných veľkokapacitných nádobách by som však chcel sledovať, či ich frekvencia vývozu zodpovedá ich skutočnému využívaniu.

Ak sú na niektorom mieste nádoby pravidelne plné a odpad končí okolo nich, treba najskôr zistiť príčinu a následne rokovať o vhodnejšej frekvencii alebo inom riešení.

Rovnako by som chcel lepšie komunikovať fungovanie zberného dvora. Človek by nemal hľadať, čo tam môže odovzdať, kedy tam môže prísť a aké sú podmienky. Tieto informácie majú byť jednoduché a ľahko dostupné.

Bankomat

O umiestnenie bankomatu v Mojši už v minulosti záujem bol.

Situácia sa však postupne mení spolu s rastom obce. K 22. júlu 2026 obec pre potreby komunálnych volieb oficiálne uviedla 1 537 obyvateľov.

Preto by som chcel opätovne osloviť banky a ďalších prevádzkovateľov bankomatov a zistiť, či sa podmienky pre jeho umiestnenie nezmenili.

Ak dostaneme záporné odpovede, budeme aspoň vedieť, že sme tú možnosť preverili. Ak sa objaví realizovateľná ponuka, predloží sa zastupiteľstvu.

Verejné nabíjanie elektromobilov

Podobným spôsobom by som postupoval pri verejných nabíjacích staniciach.

Najskôr osloviť prevádzkovateľov a zistiť, aké obchodné modely sú ochotní obci ponúknuť. Mojím cieľom by bolo nájsť riešenie, pri ktorom investíciu a prevádzku v čo najväčšej miere zabezpečí komerčný prevádzkovateľ a finančné zaťaženie obce bude čo najnižšie.

Ak takýto model nebude ekonomicky dávať zmysel, obec podľa mňa nemá dôvod budovať nabíjačky iba preto, aby ich mala.

Zápach z prevádzky kafilérie

Poslednú tému som do programu doplnil aj na základe podnetu, ktorý zaznel na verejnej diskusii kandidátov.

Je ňou zápach z prevádzky kafilérie.

Ak zápach ovplyvňuje kvalitu života obyvateľov, obec podľa mňa nemá túto tému ignorovať.

Chcel by som preto komunikovať s prevádzkovateľom a otvoriť aj otázku možností dobrovoľnej podpory alebo príspevku pre obec.

Zároveň by pri opakovaných podnetoch mala obec komunikovať s príslušnými kontrolnými orgánmi a žiadať preverenie dodržiavania podmienok prevádzky.

Ak budú výsledky kontrol alebo meraní verejne dostupné, občania by podľa mňa nemali byť odkázaní na to, že si ich budú sami vyhľadávať na rôznych stránkach. Obec ich môže zrozumiteľne zverejniť a informovať, čo bolo kontrolované a s akým výsledkom.

Moderná obec pre mňa nie je obec, ktorá má najmodernejší web, najviac aplikácií alebo najväčší počet nových projektov.

Je to obec, ktorá premýšľa dopredu.

Keď povoľuje ďalší rozvoj, myslí na cesty, chodníky, siete a služby. Keď investuje peniaze, rozmýšľa nielen nad cenou stavby, ale aj nad tým, kto ju bude využívať a koľko bude stáť jej prevádzka.

Keď existuje technológia, ktorá občanovi zjednoduší život, dokáže ju použiť. A keď vznikne problém, nespolieha sa na to, že sa časom vyrieši sám.

Mojš za posledné roky veľmi rýchlo vyrástol. To, čo postačovalo obci so šiestimi alebo siedmimi stovkami obyvateľov, nemusí postačovať obci s viac ako pätnástimi stovkami.

A podľa mňa je práve teraz čas začať premýšľať nad tým, aký Mojš chceme mať o desať alebo dvadsať rokov.

Nie iba koľko domov v ňom bude stáť. Ale ako sa v ňom bude cestovať, kadiaľ budú chodiť naše deti, aké služby budeme mať k dispozícii, kde sa budú stretávať mladí ľudia, aké možnosti budú mať seniori a či obec dokáže svoj rast dlhodobo zvládať.

Takto si predstavujem moderný Mojš.

21. septembra 2026 zverejnilo INEKO najnovšie údaje o finančnom zdraví slovenských samospráv za rok 2025.

Čo to vlastne znamená?

Nie je to len číslo v tabuľke. Finančné zdravie podľa INEKO sleduje najmä to, ako je hospodárenie samosprávy dlhodobo udržateľné – napríklad celkový dlh, dlhovú službu, bilanciu bežného účtu a záväzky po lehote splatnosti.

Vďaka týmto údajom si môžeme priebežne sledovať, či má obec zdravé finančné základy, či si dokáže plniť svoje záväzky, ako sa vyvíja jej zadlženie a bežné hospodárenie a aký finančný priestor si vytvára do ďalších rokov.

Každé euro v obecnom rozpočte sú peniaze nás všetkých.

Rozumné hospodárenie pritom neznamená, že obec nemá investovať. Dôležité je udržať rovnováhu medzi rozvojom obce a tým, aby dnešné rozhodnutia neprimerane nezaťažovali jej financie v budúcnosti.

Údaje INEKO pritom nehodnotia, či boli jednotlivé výdavky efektívne alebo či bol konkrétny projekt správnou voľbou. Hodnotia predovšetkým finančnú udržateľnosť hospodárenia. Aj preto sú podľa mňa užitočné: umožňujú porovnávať, sledovať vývoj v čase a pýtať sa, kde sa môžeme posunúť ďalej.

Kvalitu života v obci podľa mňa netvoria iba cesty, budovy, chodníky alebo služby. Veľmi dôležité sú aj vzťahy medzi ľuďmi. To, či sa poznáme, či máme príležitosť stretávať sa, či vieme spolu niečo vytvoriť a či sa v obci cítime ako doma.

Mojš sa za posledné roky veľmi rozrástol. Prišli sem nové rodiny, pribudli deti a vznikli celé nové ulice. Popri tomto raste by som bol rád, keby sme nezabudli na jednu dôležitú vec – že obec tvoria predovšetkým ľudia, ktorí v nich žijú, a preto by malo byť jej úlohou vytvárať podmienky, poskytovať priestory, prepájať ľudí, pomáhať dobrovoľníkom a podporovať tých, ktorí sú ochotní venovať čas aj ostatným.

Dôležitou súčasťou by mali byť aj medzigeneračné aktivity. Máme tu deti, mladé rodiny, ľudí v produktívnom veku aj seniorov. Každá generácia má svoje skúsenosti, potreby a možnosti. Bola by škoda, keby tieto skupiny žili vedľa seba, ale navzájom sa takmer nepoznali.

Rodiny s deťmi sú dnes veľmi výraznou súčasťou Mojša. Aj ja medzi ne patrím – som otcom štyroch detí – a preto túto tému poznám nielen z pohľadu kandidáta, ale najmä z každodenného života.

Počas roka máme v obci viacero pekných podujatí spojených so sviatkami, tradíciami alebo významnými udalosťami. Som rád, že existujú a budem rád, keď sa v nich bude pokračovať aj naďalej.

Ako rodič však často premýšľam aj nad úplne obyčajným popoludním.

Deti prídu zo školy alebo škôlky, úlohy sú hotové a človek premýšľa, kam s nimi ísť. Nie vždy chceme sadnúť do auta a odviezť sa do Žiliny. Bolo by dobré mať viac možností, ako tráviť čas spolu aj priamo v Mojši.

V tretej časti programu som predstavil návrh Chodníka pre peších s oddychovými zónami. Nemal by byť iba miestom na presun z jednej časti Mojša do druhej. Predstavujem si ho aj ako miesto na prechádzku s kočíkom, pobyt vonku s deťmi, stretnutie so susedmi alebo oddych po práci. Na niektorých miestach by sa dalo posedieť v tieni, zatiaľ čo deti by sa hrali na neďalekom ihrisku.

Takéto miesta podľa mňa prirodzene vytvárajú život obce.

Dovoľme deťom spoznať našu minulosť

Tento nápad nevznikol pri písaní programu.

Vznikol pri našich vlastných deťoch.

Ako väčšina detí, aj tie naše milujú zvieratá. Rady sa hrajú v hline, skúmajú, pozorujú, pýtajú sa a chcú si všetko vyskúšať.

Keď im vysvetľujeme, ako sa pestuje zelenina, odkiaľ pochádza mlieko, ako sa liahnu kuriatka alebo čo všetko bolo kedysi súčasťou bežného života na dedine, uvedomujem si jednu vec.

To, čo bolo pre generáciu našich rodičov a starých rodičov úplne prirodzené, naše deti často poznajú už iba z rozprávania, kníh alebo videí.

Preto by som bol rád, keby sme raz dokázali vytvoriť komunitnú a edukačnú záhradu s prvkami malého hospodárskeho dvora.

Deti by si mohli zasadiť vlastnú zeleninu, počas roka sledovať, ako rastie, starať sa o ňu a nakoniec vidieť výsledok svojej práce. Ak to umožnia podmienky a odborné zabezpečenie, mohli by byť súčasťou takéhoto priestoru aj hospodárske zvieratá. Pri ich chove by však museli byť splnené veterinárne a ďalšie zákonné podmienky a zabezpečená odborná starostlivosť.

Na jeseň by sme sa mohli stretnúť pri zbere úrody, urobiť malú dožinkovú slávnosť alebo spoločné podujatie pre rodiny.

A práve tu vidím krásny priestor na prepájanie generácií.

Ak medzi nami žijú ľudia, ktorí si ešte pamätajú tradičnú prácu na poli, chov hospodárskych zvierat, žatvu alebo ďalšie činnosti, ktoré boli kedysi súčasťou života v Mojši, bola by veľká škoda, keby tieto skúsenosti zostali iba v ich spomienkach.

Historické údaje obce uvádzajú, že obyvatelia Mojša sa v minulosti venovali poľnohospodárstvu, chovu dobytka, sezónnym prácam aj pltníctvu.

Takýmto spôsobom by sme deťom neukazovali nejakú umelo vytvorenú atrakciu.

Ukazovali by sme im časť života ľudí, ktorí tu žili pred nami.

Jarné a jesenné trhy

Popri myšlienke komunitnej a edukačnej záhrady mi napadlo ešte jedno prirodzené pokračovanie – jarné a jesenné trhy v Mojši.

Mnohí obyvatelia majú záhrady, pestujú si zeleninu, ovocie, bylinky či kvety a často sa stane, že majú viac priesad alebo úrody, než dokážu sami využiť.

Na jar by mohli prebytočné priesady ponúknuť, vymeniť alebo darovať ďalším obyvateľom. Časť z nich by sme podľa potreby mohli využiť aj v komunitnej záhrade.

Na jeseň by sme sa mohli stretnúť opäť – tentoraz s tým, čo sa počas roka podarilo dopestovať. Jablká, zemiaky, zelenina, bylinky alebo ďalšie produkty zo záhrad by mohli nájsť využitie u niekoho ďalšieho namiesto toho, aby zostali nevyužité.

Mnohí ľudia dnes uprednostňujú domáce a lokálne produkty. Na druhej strane sú ľudia, ktorí majú vlastnej úrody viac, než sami spotrebujú. Takéto trhy by ich mohli prirodzene prepojiť.

Nevidím ich však iba ako miesto na predaj. Mohli by byť ďalšou príležitosťou na stretnutie susedov, výmenu skúseností a spoločné strávenie času.

Ak by sa tento nápad ujal, časom by sme mohli trhy rozšíriť aj o výmenu alebo predaj detského oblečenia, hračiek, kníh či ďalších vecí, o ktoré by bol medzi obyvateľmi záujem. Veci, ktoré už jedna rodina nepotrebuje, môžu ešte veľmi dobre poslúžiť inej.

Dovoľme deťom objavovať svoj talent

Keď sú deti malé, často rozhodujú rodičia, čo by ich mohlo baviť.

Skúsime futbal, plávanie, hudbu, výtvarnú, tanec alebo niečo úplne iné. Niekedy sa trafíme na prvýkrát a niekedy po pár mesiacoch zistíme, že treba hľadať ďalej.

A tak skúšame znova.

Pozná to asi veľa rodičov.

Preto by som bol rád, keby vznikli aj jednoduché krúžky a aktivity priamo v Mojši.

Nemusia byť zamerané na výkon ani na to, aby sme z každého dieťaťa vychovali vrcholového športovca, hudobníka alebo umelca.

Ich úlohou môže byť predovšetkým umožniť deťom vyskúšať si rôzne veci a objaviť, čo ich baví a na čo majú talent.

Obec môže poskytnúť priestory a pomôcť prepájať rodičov s ľuďmi z Mojša alebo okolia, ktorí majú vedomosti a skúsenosti a boli by ochotní ich deťom odovzdávať.

Možno medzi nami býva niekto, kto vie výborne maľovať. Niekto hrá na hudobný nástroj, pracuje s drevom, programuje, fotografuje, varí alebo sa venuje športu.

Nemusíme všetkých odborníkov hľadať ďaleko.

Možno ich už dnes máme medzi sebou.

S pribúdajúcim vekom sa potreby detí menia.

Malému dieťaťu často stačí ihrisko a rodič nablízku. Staršie deti a tínedžeri už chcú mať viac vlastného priestoru.

V druhej časti programu som preto spomínal priestor pre deti a mládež. V tejto časti sa nechcem opakovať v tom, aká budova alebo miestnosť by mala vzniknúť. Dôležitejšie je podľa mňa to, čo by sa v takom priestore dialo.

Mohli by tam byť spoločenské hry, filmové večery, varenie, workshopy, diskusie, príležitostné kurzy alebo jednoducho miesto, kde sa dá bezpečne stretnúť s kamarátmi.

A zároveň by som chcel, aby pri tvorbe programu mali slovo samotní mladí ľudia.

Nemá podľa mňa význam, aby dospelí zostavili program pre šestnásťročných a potom boli prekvapení, že tam šestnásťroční nechodia.

Radšej sa ich opýtajme.

Čo by ste chceli robiť? Čo vám v Mojši chýba? Čo by ste si vedeli sami zorganizovať, ak by vám obec poskytla priestor a základnú podporu? Možno pomôcť mladým ľuďom vycestovať do zahraničia na štúdium či zlepšenie cudzieho jazyka vo svete. Aj takéto aktivity by som rád podporil.

Myslím si, že práve takto môže vzniknúť niečo, čo bude skutočne využívané.

Šport má v Mojši svoje miesto už dnes.

Najsilnejšie zastúpenie má futbal. Veľmi aktívny je však aj stolný tenis, ktorého hráči pravidelne trénujú v sále kultúrneho domu. Svoje miesto má hokejbal, plážový volejbal a čoraz výraznejšie aj hasičský šport, do ktorého sa zapájajú deti aj dospelí. Práve pri hasičskom športe je pekne vidieť, ako sa môže šport prirodzene prepájať s komunitou, dobrovoľníctvom a reprezentovaním obce. Každá z týchto aktivít má svojich ľudí, ktorí jej venujú čas, energiu a často aj veľkú časť svojho voľného času.

Som rád, že šport v Mojši žije.

A chcem, aby žil ešte viac.

Šport preto plánujem naďalej intenzívne podporovať a postupne zlepšovať podmienky pre všetky aktívne športové komunity v obci.

Nechcem pritom rozhodovať od stola, ktorý šport je dôležitejší. Každý z nich má inú skupinu ľudí, iné potreby a iné možnosti rozvoja. Mojou úlohou by bolo pravidelne komunikovať so športovcami a klubmi, vedieť, čo im chýba a kde im obec dokáže reálne pomôcť.

Môže ísť o údržbu a obnovu športovísk, vybavenie, priestory na tréning, energie, organizáciu turnajov a súťaží alebo pomoc pri získavaní externých zdrojov financovania.

Veľmi dôležité je pre mňa aj športovanie detí.

Nie každé dieťa musí športovať súťažne. Podstatné je, aby malo možnosť šport vyskúšať, nájsť si pohyb, ktorý ho baví, a aby na to nemuseli rodičia zakaždým cestovať mimo obce.

Preto by som bol rád, keby existujúce športové komunity podľa svojich možností vytvárali priestor aj pre deti a mladých ľudí. Obec im v tom môže pomôcť vytvorením vhodných podmienok.

Rovnako nechcem zabúdať na ľudí, ktorí nechcú byť členmi žiadneho klubu a chcú si jednoducho prísť zahrať, zacvičiť alebo zašportovať vo voľnom čase.

Športová infraštruktúra obce by preto mala podľa mňa slúžiť čo najširšiemu okruhu obyvateľov.

Pri ďalšom rozvoji chcem vychádzať z toho, čo už v Mojši funguje. Najskôr podporiť aktívne športy a ľudí, ktorí ich dnes držia pri živote, zlepšovať ich podmienky a až následne pridávať nové možnosti podľa reálneho záujmu obyvateľov.

Mojím cieľom nie je postaviť čo najviac športovísk.

Mojím cieľom je, aby tie, ktoré máme a ktoré v budúcnosti vytvoríme, žili, boli využívané a dávali ľuďom dôvod tráviť svoj voľný čas športom priamo v Mojši.

Pri písaní tejto časti som veľa rozmýšľal aj nad ľuďmi, ktorí v Mojši žijú oveľa dlhšie ako ja.

Mojš sa za posledné desaťročia výrazne zmenil.

Na miestach, kde boli polia alebo lúky, dnes stoja domy. Prišli stovky nových obyvateľov. Zmenili sa cesty, okolie aj spôsob života.

Pre človeka, ktorý sa tu narodil alebo tu prežil väčšinu života, musí byť zaujímavé sledovať takúto premenu. Niekedy môže byť príjemná, inokedy môže priniesť aj nostalgiu za miestami, ktoré už vyzerajú úplne inak.

Seniori dnes tvoria približne desatinu obyvateľov Mojša. Komunitný plán sociálnych služieb obce uvádza pri roku 2025 podiel obyvateľov v poproduktívnom veku 9,57 %. Obec má zároveň progresívnu vekovú štruktúru – na 100 detí vo veku 0 až 14 rokov pripadalo približne 43 ľudí vo veku 65+.

To však podľa mňa neznamená, že ich potreby majú zostať v úzadí.

Som rád, že v Mojši funguje Jednota dôchodcov Slovenska. Obec s miestnou organizáciou spolupracuje aj dnes; v roku 2026 jej poskytla dotáciu a uzatvorila s ňou zmluvu o výpožičke.

Nechcem však seniorom od stola určovať, aké aktivity majú robiť.

Oni sami najlepšie vedia, čo im chýba, čo by ich potešilo a pri čom by sa radi stretávali.

Preto im chcem ponúknuť najmä spoluprácu.

Obec môže zároveň sledovať projekty, ktoré prinášajú nové možnosti pre seniorov. Jedným z nich je HuSI – Hub sociálnych inovácií pre Žilinský kraj, ktorý podporuje jednotlivcov, organizácie aj samosprávy pri vytváraní nových riešení a medzi cieľovými skupinami má aj seniorov vo veku 65+.

Mám jednu prosbu na dlhoročných obyvateľov Mojša

Pri senioroch mám jednu myšlienku, ktorá je pre mňa osobne veľmi blízka.

Keď sme sa prisťahovali do Mojša, chodili sme s rodinou po obci a okolí. Videli sme staré domy, kaplnku, cesty, lúky a rôzne miesta.

Boli pre nás pekné.

Ale väčšinou sme o nich nič nevedeli.

Nevedeli sme, čo tam bolo pred päťdesiatimi rokmi. Kde sa deti chodili hrať. Ktorá cesta mala medzi domácimi svoje meno. Kde sa stretávali ľudia. Čo už dnes neexistuje a čo sa naopak zachovalo dodnes.

Tieto príbehy sa z internetovej mapy nedozvieme.

Majú ich v sebe ľudia.

Preto by som veľmi ocenil, keby sa medzi dlhoročnými obyvateľmi Mojša našlo niekoľko ľudí ochotných svoje spomienky zozbierať a odovzdať ďalej. Prípadne ešte staršie spomienky, ktoré vám odovzdali vaši rodičia, či starí rodičia.

Mohli by sme vytvoriť jednoduchý program privítania nových obyvateľov obce.

Raz alebo aj viackrát za rok, podľa požiadaviek, by sa mohli noví obyvatelia stretnúť s ľuďmi, ktorí Mojš poznajú desaťročia. Prejsť sa po obci, pozrieť si historické fotografie a vypočuť si príbehy o miestach, okolo ktorých možno každý deň prechádzajú.

Nebola by to prednáška o dejepise.

Bolo by to zoznámenie sa s miestom, ktoré sa rozhodli nazvať svojím domovom.

Mne osobne by takéto stretnutie po príchode do Mojša veľmi pomohlo.

A myslím si, že by mohlo pomôcť aj ďalším novým rodinám lepšie pochopiť obec, v ktorej začali žiť.

Zároveň by to bola výborná príležitosť, aby sa noví a dlhoroční obyvatelia navzájom spoznali.

A možno by sme si potom pri rozhodovaní o budúcnosti Mojša lepšie uvedomovali aj hodnotu toho, čo nám tu zanechali generácie pred nami.

Zachovajme históriu aj v názvoch ulíc

S históriou obce súvisí aj pomenovanie ulíc.

Obec už verejnosti predstavila návrhy nových názvov ulíc vrátane názvov podľa bylín.

S myšlienkou tematických názvov v nových častiach obce nemám problém. Môže to byť pekné, jednotné a zrozumiteľné riešenie.

Pri cestách, ktoré tvoria historické jadro Mojša, by som však postupoval inak.

Predtým, ako im definitívne pridelíme nový názov, by som chcel preveriť, či medzi dlhoročnými obyvateľmi neexistujú pôvodné miestne pomenovania, historické názvy alebo príbehy, ktoré by stálo za to zachovať.

Názov ulice totiž nie je iba údaj na obálke.

Môže byť aj malým kúskom pamäti obce.

Ak všetky staré aj nové ulice pomenujeme úplne rovnakým spôsobom, môžeme podľa mňa premárniť príležitosť zachovať aspoň časť miestnej histórie aj pre ďalšie generácie.

Nechcem preto hotový návrh jednoducho odmietnuť.

Chcem o ňom diskutovať.

A do tejto diskusie by som veľmi rád zapojil najmä ľudí, ktorí si starý Mojš ešte pamätajú.

Dobrovoľný hasičský zbor

Dobrovoľný hasičský zbor v Mojši vnímam ako jednu z komunít, ktoré dokážu prirodzene spájať ľudí.

Každý rok organizujú aj Vianočný punč.

Je to jedna z akcií, na ktorú chodí naša rodina pravidelne a vždy sa na ňu tešíme.

Na takýchto podujatiach je podľa mňa dobre vidieť, čo môže znamenať aktívna komunita.

Nie je to iba organizácia zapísaná na papieri.

Sú to konkrétni ľudia, ktorí venujú svoj voľný čas tomu, aby vytvorili niečo aj pre ostatných.

Pozitívne vnímam aj dnešnú spoluprácu dobrovoľných hasičov s obcou.

Takto si predstavujem vzťah medzi samosprávou a komunitami – obec má s nimi komunikovať a podľa svojich možností im pomáhať v tom, čo robia.

Nechcem preto hasičom od stola určovať, čo potrebujú.

Chcem pokračovať v otvorenej spolupráci a podľa možností obce podporovať ich konkrétne potreby.

Komunita majiteľov psov

V Mojši žije veľa ľudí, ktorí majú psa.

A človek ich prirodzene stretáva na cestách, chodníkoch a lúkach pri každodenných prechádzkach.

Bol by som rád, keby sme aj pre túto skupinu vytvorili lepšie podmienky.

Predstavujem si menší vyhradený priestor na okraji obce, kde by bolo možné psa bezpečne pustiť, trochu s ním cvičiť alebo sa jednoducho stretnúť s ďalšími ľuďmi, ktorí majú rovnaký záujem.

Ak by to bolo technicky možné, takéto miesto by mohlo byť napojené aj na plánované pešie trasy vrátane Chodníka pre peších s oddychovými zónami.

Nebral by som ho však iba ako „výbeh pre psov“.

Takéto miesto môže byť zároveň ďalším prirodzeným miestom, kde sa ľudia spoznávajú.

Pretože niekedy stačí jeden spoločný záujem a z ľudí, ktorí sa predtým iba míňali na ulici, sa stanú známi alebo priatelia.

Podpora nových dobrovoľníkov

V každej obci sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní niečo urobiť aj bez toho, aby za to dostali zaplatené.

Niekto pomôže pri kultúrnej akcii. Iný dokáže pracovať s deťmi. Niekto má technické schopnosti, ďalší pozná históriu obce alebo vie zorganizovať športové podujatie. Možno by niekto chcel a vedel viesť fotografický klub, turistickú skupinu, klub záhradkárov, možno ochotnícky divadelný súbor.

Nemyslím si, že starosta má rozhodnúť, aké komunity majú v Mojši vzniknúť.

Tie musia vzniknúť z ľudí samotných.

Úlohou obce je podľa mňa vytvoriť prostredie, v ktorom človek s dobrým nápadom nebude mať pocit, že všetko musí zvládnuť sám.

Často však títo ľudia o sebe navzájom nevedia.

Bol by som rád, keby obec vedela dobrovoľníkov prepájať.

Ak niekto príde s dobrým nápadom na aktivitu pre obyvateľov, nemal by prvou otázkou byť dôvod, prečo sa to nedá.

Najskôr sa podľa mňa treba opýtať:

Čo potrebujete a vieme vám s tým rozumne pomôcť?

Niekedy bude pomocou miestnosť.

Inokedy zapožičanie vybavenia, propagácia akcie, kontakt na ďalších ľudí alebo malá materiálna pomoc.

Nie všetko musí organizovať obec.

Ale obec môže byť miestom, ktoré pomáha dobrým nápadom vzniknúť.

Keď som začal písať túto štvrtú časť, uvedomil som si, že zo všetkých častí programu je asi najmenej o peniazoch.

Veľa vecí, o ktorých tu píšem, totiž nemusí stáť státisíce eur.

Ide najmä o ľudí.

Ľudí ochotných prísť.

Ľudí ochotných niečo naučiť deti.

Ľudí ochotných porozprávať svoje spomienky.

Ľudí, ktorí zorganizujú stretnutie, vezmú gitaru, upečú koláč, zahrajú divadlo, pomôžu pri podujatí alebo jednoducho oslovia nového suseda.

Obec môže postaviť budovu.

Môže vybudovať chodník.

Môže kúpiť lavičku.

Ale pocit, že niekam patríme, sa kúpiť nedá.

Ten vzniká medzi ľuďmi.

A práve taký Mojš by som si želal.

Obec, v ktorej sa nová rodina necíti ako cudzia ešte desať rokov po prisťahovaní.

Obec, v ktorej starší ľudia cítia, že ich skúsenosti majú hodnotu.

Obec, v ktorej majú deti a mladí ľudia priestor niečo objavovať a vytvárať.

Obec, v ktorej hasiči, speváci, dobrovoľníci, seniori, rodičia či ďalšie skupiny nemusia fungovať každá sama pre seba.

Nie vo všetkom budeme mať rovnaký názor.

Ani to od obce neočakávam.

Ale môžeme sa viac poznať, viac spolu hovoriť a častejšie robiť veci spoločne.

Takto si predstavujem obec, ktorá podporuje komunity.

Takto si predstavujem zjednotený Mojš.